O autorke

Mili kamaráti zajka Hrajka,

volám sa Silvi(a) a knihy, knižky i knižočky sú moje celoživotné lásky. Mám ich doma vyše 1000 a niekedy ma už len pohľad na moju malú súkromnú knižnicu pohladí na srdiečku. Kto to zažil, vie o čom hovorím.

Z detstva: Na základnej škole som bola knihomoľ, aj keď mi to takto do očí nik nepovedal. Do knižnice (A. Bernoláka v NZ) som vždy nacupkala s očakávaním, čo objavím na policiach, túžila som si ich zobrať domov a prelistovať a rozhodovala som sa, ktoré beriem teraz, ktoré nabudúce a ktoré tam evidentne nečakajú na mňa. Pamätám si aj zvedavú otázku pani knihovníčky z detstva, či všetky tie knihy aj čítam, či si ich iba nosím domov. Možno úsmevné, ale také dieťa som bola – trochu všetečné, niekedy s bábikami na deke, inokedy na strome, ale vždy  s nosom v knihách. Ďalšia spomienka z detstva je, ako som niekedy čítala „na tajňáša“ s lampou pod paplónom, keď bolo treba ísť spať a ja som sa nedokázala rozlúčiť s hrdinami svojich príbehov. Čas plynul a napokon asi nikoho z môjho okolia neprekvapilo, že som si vybrala štúdium literatúry a jazyka (nemeckého, to je moja ďalšia vášeň), páčilo sa mi pozerať sa na knihy z iného uhla a v širšom kontexte doby. A samozrejme som moju čítaciu mániu povýšila z hobby na vznešenú aktivitu – čítať knihy do noci získalo nálepku  „škola“:)

Dodnes milujem knižnice a kníhkupectvá. Sú to vlastne také menšie kráľovstvá kníh. Sedia tam úhľadne uložené a čakajú, kto si ich všimne a zoberie domov, aby im venoval kúsok svojho sveta a knižka im na oplátku odhalí ten svoj. 

V dnešnej dobe som už mamou troch malých detí a tak mám teraz zodpovednú úlohu uviesť nových čitateľov do sveta kníh tak, aby sa tam celý život radi vracali a mali chuť objavovať tajomstvá, ktoré ukrýva. 

Čo čítam najradšej? Plynutím času sa menil a formoval môj literárny vkus, aktuálne však čítam knihy, kde dominuje silný príbeh s veľkou dávkou fantázie a predstavivosti autora. Forma nie príliš jednoduchá, ani zložitá. Taká akurát. Napríklad Ken Follet je pre mňa majstrom pera, čítala som od neho asi všetko. Jeho knihy ponúkajú skvelý kokteil faktov a fikcie. Trilógia Hugha Howeya (Silo) je úplne iný žáner a napadla mi ako prvý zástupca mojej ďalšej obľúbenej oblasti,  scifi,  špeciálne distopie. 

Na záver zodpoviem aj najčastejšiu otázku, ktorú od detičiek na besedách dostávam. Ako som sa dostala k písaniu knižky o zajkovi  Hrajkovi? Chcete vedieť pravdu? Vcelku je to trochu tajomné, keby sa to nestalo mne, tak by som si pomyslela, že to sa stáva iba v rozprávkach. No ale, verte, či nie, príbeh sa stal mne. Keď sa nad tým zamyslím,  doteraz  zostáva nevysvetliteľnou záhadou. Či zhodou náhod? Bolo to takto: Jednej noci sa mi prisnilo, že  by som mohla napísať niečo pre deti (písala som zatiaľ iba články do časopisov a učebné materiály). Niečo o zvieratkách. Nič viac. Jednoduchý nápad, ktorý som v hlave ešte nestihla ani rozkúskovať, či je aj pri dennom svetle reálny, alebo či navždy zostane v krajine snov… ale… v to isté ráno mi zavolala vydavateľka Renatka, pre ktorú som už písala článočky,  či by som nechcela napísať knižku. Napríklad o zvieratkách… Ako a prečo sa toto udialo, doteraz neviem. Jediné skutočné vysvetlenie môže byť z pohľadu rozprávkara:  zajko Hrajko zrejme niekde netrpezlivo čakal, možno na planéte, kam malý princ už nestihol zájsť a jednoducho sa  chcel zrodiť. Prísť na našu zemeguľu a medzi deti. Rozdávať radosť, vyčarovávať úsmevy a hľadať si nových kamarátov. Bolo to naozaj tak? Možno. Čo však rozhodne vieme, je koniec tohto príbehu. Knižka bola do roka na svete. Zajko Hrajko a jeho kamaráti ožili mojou rukou (niekedy sa pýtam sama seba, či by ožili rukou iného, ak by Renatka nezavolala). V každom prípade to bolo ako bolo a príbehy zajka Hrajka sa naozaj rozleteli do nášho sveta. Niektoré príbehy prišli rýchlo,  ledva prsty stíhali  ťukať do klávesnice, na iné som čakala aj týždne.

Prajem krásny deň a nezabudnite si vždy nájsť chvíľku čas, aby ste sami, alebo aj s deťmi vstúpili do svetov,  ktoré knižky skrývajú. Neoľutujete:)

S láskou, Silvi(a).